reklama

Úvahy otca počas nespavosti - čítanie nie len pre moje deti :-)

Občas sa mi nedarí zaspať. Neviem či je to vekom, svetom, alebo len tak. Ale vcelku som si nato zvykol. Dlhodobo som navyknutý spávať krátko. Skôr, keď spím dlhšie tak som viac unavený...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Nehrám sa na hrdinu, jednoducho to mám tak nastavené. Aj dnešná noc sa radí medzi tie, keď si ľahnem do postele a miesto toho aby som sa ponoril do ríše snov a začal prežívať nejaký nádherný sen, začnú sa mi hlavou preháňať rôzne myšlienky alebo spomienky. Niekedy teda aj napriek radám "odborníkov" a súčasnému trendu zdravého životného štýlu mi pomôže, že si dám dávku zmrzliny, teda ak sa náhodou vyskytuje v mrazničke. Dnes som mal smolu, nie len kvôli tomu, že doma žiadnu nemáme, ale aj preto, že som "podľahol" chrípke a po dvoch preležaných dňoch v posteli som sa konečne ako tak z toho dostal, a preto sa zmrzlina nekonala :-( a tak som sa rozhodol, že využijem tento čas produktívne a mne veľmi blízkou činnosťou a tak som sa ocitol v kuchyni a začal si pripravovať suroviny na zajtrajší obed.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aj tentoraz som si pomohol mojou najmilšou a najvernejšou pomocníčkou pri takejto čninnosti - hudbou a naladil som si znovuoživené rádio Viva. Ako som tak čistil a krájal zeleninu a hrala mi do toho moja oblúbená hudba 70 a 80 rokov, tak sa mi postupne vynárali v hlave spomienky a myšlienky na moje detstvo, na minulosť, na súčasnosť, na budúcnosť, na moju rodinu, na moje deti, na mojich známych, kamarátov, prácu a podobne.

Občas mávam takéto "stavy" keď sám behám na hrádzi alebo bicyklujem. Vravím tomu moja duchovná očista, alebo vetranie hlavy. Nie, nepovažujem sa za veriaceho v pravom slova zmysle, nie som pravidelný návštevník kostolov či omší, ale netvrdím, že sa tam občas nevyberiem. Nemodlím sa, tak ako sa modlila moja stará mama, ktorá ma ako dieťa - vnúčika občas, keď ešte mohla, zobrala aj do kostola. A zatiaľ ani neriešim, či existuje alebo neexistuje Boh, pretože sú to také isté ťažké témy, ako napríklad ako vznikla Zem, ako vznikol vesmír, či sám život, alebo ak existuje Boh, prečo dopustí také niečo ako je smrť nevinných či bezbranných a pod.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Myslím si, že nie len ja mám dosť iných nezodpovedaných a možno dôležitejších otázok, na ktoré neviem odpoveď. Prešiel som si v živote všeličím, či ešte ako batoľa, školák, študent, vojak na základnej vojenskej službe, pracovník súkromných, štátnych spoločností, otec, manžel, kamarát, priateľ, sused. Snáď ma toho ale v živote ešte veľa čaká a veľa toho ešte aj prežijem.

Na veľa vecí som mal a mám odlišný názor a pohľad. Niektoré veci by som možno spravil inak, niektoré by som zopakoval. Niektoré chyby, ktoré som v živote urobil, som spraviť nemusel, niektoré ma posunuli vpred, ďalej. Na niektoré som kruto doplatil. Ale možno je to len môj pohľad a všetko malo byť tak ako sa stalo. Verím, že všetko sa deje pre niečo, všetko má svoj zmyseľ.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Preto som aj opisoval môj postoj ku viere, k Bohu. Nie som fanatik, ale podľa mňa je človek stvorený preto, aby niekomu či niečomu veril. Každý si vyberie to "svoje božstvo". Nemusí to byť zhmotnené. Možno sa nájdu aj výnimky, taký, ktorý neveria nikomu a ničomu, dokonca ani sami sebe. Ale to je možno na samostatnú kapitolu. Ale chápem aj takýchto ľudí, veď viera je spojená s dôverou a tá sa ťažko získava a veľmi rýchlo stráca.

Nečudujem sa, keď veriaci človek stratí dôveru v Boha, najmä keď vidí umierať malé deti, alebo ľudí bojujúcich za svoje základné ludské práva, či ľudí, ktorý vlastne bojujú o vlastné prežitie. Takisto sa nečudujem ľudom, ktorý stratia vieru v spravodlivosť, keď vidia, ako sa dá peniazmi vykúpiť vražda, zabite či mnohomiliónová krádež, ale za nezaplatenie jednej faktúry príde mladá rodina či dôchodcovia o strechu nad hlavou. To nevraviac o tom, že dôchodcovia po mnohých a mnohých odpracovaných rokoch ledva prežívajú, dokonca mnohí ešte stále pracujú, aby nie len že pomohli sami sebe ale aj svojim deťom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja som ako malé dieťa mal to šťastie, že som mohol stráviť prázdniny, či prípadnú moju chorobu u jednej či druhej starkej a dodnes mám na to mnohé krásné spomienky v hlave ako živé obrazy. Bohužiaľ moje deti také niečo už nezažili. Nie preto, že by mali "zlých" starých rodičov, ale jednoducho preto, že súčasní starí rodičia ešte pracovali a svoje vnúčatá si neužili a nemohli im poskytnúť to jedinečné babkovské, dedkovské. Netvrdím, že je to tak všade, v každej rodine, ale u nás to tak bolo. Bohužiaľ, mnohí súčasní rodičia by mali práve pre zaneprázdnenosť dokázať nahradiť aj starých rodičov svojim deťom. Ale povedzme si pravdu, dá sa to? Je to možné? No asi ťažko, pretože nepracujú len starí rodičia, ale aj rodičia. Deti vychováva ulica, kamaráti, alebo majú toľko naplánovaných aktivít, činností a krúžkov, že vlastne si svoje detstvo ani neužijú. Za seba môžem povedať, že som podľa mňa to najdôležitejšie obdobie detstva mojich detí ako otec nezvládol...

Áno, snažil som sa zabezpečiť rodinu ako som vedel, teda najmä finančne a majetkovo. Určite to nešlo hneď a ľahko, ale postupne aj vďaka rodine samotnej sa mi darilo. Myslel som si, že to čo robím, robím správne a pre dobro rodiny. Ani dnes, aj napriek všetkým skutočnostiam a udalostiam, ktoré nás, mňa postretli, nedokážem odpovedať, či to bolo správne alebo nie.

Som technický typ a tak mali moje deti väčšinou to, čo moderná technická doba ponúkala a ja som bol patrične otcovsky hrdý, ako ju zvládajú. Našťastie sme vtedy viedli deti aj ku spoločenským aktivitám, našťastie nebol ešte facebook a časť detstva, síce krátky úsek, prežili naše deti v rodinnom dome.

Objavili sa aj športové aktivity. A keďže máme deti štyri, tak sa veľakrát nie len mohli aj museli vedieť dohodnúť medzi sebou a teda okrem iného sa museli naučiť hlavne medzi sebou komunikovať, čo podľa mňa chýba dnes mnohým a nie len mladým ľudom.

Áno, priznávam, tej komunikácie medzi mnou a deťmi veľa nebolo a ak nastala, tak bola ovplyvnená stresom, záťažou či pracovnými alebo súkromnými problémami. Bohužiaľ, žijem a žil som život na ktorý som nedostal návod a robil som množstvo chýb a nemal som ako kedysi vravel jeden môj súdruh profesor (to bolo oslovenie profesora z čias socializmu) správnu príručku "Sedlák otcom"...

Výchova detí nie je vôbec jednoduchá a nikto neorganizuje kurzy ako na vodičský preukaz a pred splodením dieťaťa nemusí nikto zložiť skúšku... Čo neznamená, že by som ľutoval, že som spoldil deti, alebo že by sa narodili. práve naopak, som veľmi rád. Len som chcel poznamenať, že rozhodnúť sa mať deti je vážne a zodpovedné rozhodnutie, ktoré si vyžaduje nie len odvahu, ale aj rozvahu. A ako som písal, neexistuje žiadny návod či prípravka alebo skúška. Ale zároveň si myslím, že je to aj tak správne, pretože je podľa mňa každý človek iný, ako aj dieťa a nedá sa všetko zašktuľkovať a nedá sa všetko nalinajkovať.

Neznášal som a neznášam, keď sa niekto snaží presvedčiť, že niečo alebo niekto musí byť, konať či vyzerať takto a takto, lebo je to takto napísané, lebo je to takto a takto v tabuľke a viete tabuľky nepustia a podobné "drísty".

O mojom najstaršom synovi povedala lekárka keď bol batoľa, že viete, on je nejaký zanedbaný, už by sa mal viac pohybovať, treba s ním cvičiť Vojtovu metódu, lebo sa Vám môže stať, že bude mať problémy s pohybom - od prvej triedy na základnej škole až skoro do svojich 20 rokov hrával aktívne aj neaktívne futbal...

Bol by pokračoval aj ďalej, ale úraz na kolene mu to neumožnil. Tak sa "preorientoval" a ako samouk okrem iného vytvára web stránky...

A o staršej dcérke učiteľka vravela, učte sa s ňou tú matematiku, lebo ona to nikam nedotiahne a pod. Ako ja vravím, moja dcéra je "umelecky švahnutá", má svoj pohľad na svet a robí nádherné fotografie. Tento rok bude maturovať a chcela by ísť na vysokú školu...

Mladšia dcérka dlho nevedela nájsť svoju cestu, vystriedala toho hodne, ostatní z okolia vraveli, čo ju toľko rozmaznávate, nechajte ju na jednej aktivite, veď je to dieťa, musí poslúchať. Dnes je zaradená na súpisku futbalovej reprezentácie SR za ženy do 17 rokov. A to len vďaka tomu, že chcela ona, že sa snažila, že išla za svojim.

A môj najmladší liebling, ktorý už taký malý nie je a jeho starší súrodenci sa vždy ohradia, keď ich požiadam, aby mali ku nemu zhovievavosť, alebo aby mu pomohli, že veď oni v jeho veku už robili toľko a toľko vecí a sami, tak ten sa zatiaľ prejavuje tak trošku láskou ku zvieratám a umeleckými či skôr hereckými sklonmi. Bohužial tá istá pani doktorka, ktorá diagnostikovala "problém" u jeho najstaršieho súrodenca, nezistila u nášho najmenšieho v predškolskom veku problémy so sluchom a tak je tým v súčasnosti dosť ovplyvnení, ale verím, že aj to vyriešime.

Viete, som, na svoje deti veľmi hrdý, najmä keď sa pozriem na svet okolo nás, na iné deti, na mladých ľudí, ktorý vyrástli z detí čo som poznal. Ale aj keby som sa na nikoho iného nepozeral, som na moje deti tak či tak hrdý.

Samozrejme, asi každý rodič nedá na svoje deti dopustiť, ale ja som nikdy netvrdil, že moje deti sú sväté, alebo neviniatka. Aj oni majú za ušami a možno aj vďaka nám rodičom. Ja nikoho nejdem súdiť, nikoho neobviňujem, len konštatujem. A nakoniec, stačí sa pozrieť, aký sme boli my sami ako deti. Spomente si na to. Na niektorých veciach sa možno aj zasmejete, niektoré možno radšej ani nepriznáte. Ale sú to naše deti a potrebujú nás.

A aj dnes ma v tej spleti náhlych myšlienok napadlo, že nás potrebujú stále, potrebujú mať niekoho, na koho sa budú môcť obrátiť keď to budú potrebovať, kto ich vypočuje, kto ich usmerní. Áno, uvedomujem si, priznávam, ich detstvo som možno "presral", možno honbou za kariérou, možno zlým prístupom, možno z dôdodu pocitu svojej neomylnosti. Ale myslím si, že nikdy nie je neskoro "vhupnúť" do úlohy rodiča a byť im na blízku. Dnes som okrem iného stihol pozrieť aj epizódu zo seriálu Chlapi neplačú, kde matka vysvetľuje synovi, že svet je taký, že "prednosť" majú tí vyvolení, tí čo majú peniaze, čo sú z lepšej spoločnosti.

No, možno je to dnes tak, ale zásadne s tým nesúhlasím a nikdy som svoje deti k takému niečomu neviedol a ani viesť nebudem. Podľa mňa veľa problémov, konfliktov a kríz je spôsobených práve takýmto prístupom, pretože zabúdame, že človek má zostať v prvom rade človekom!!! Majetky, bohatstvo, sláva, peniaze, moc, to všetko sa môže pominúť, ale spomienky a pocity ostávajú. A ostávajú práve preto, že si ich medzi sebou odovzdávajú a vytvárajú ľudia. Človek človeku...

A deti, ešte Vám odhalím ďalšiu pravdu - Chlapi plačú!!! Chlap nie je ten, čo má vypatlaný mozok, postavu ako skrina, ruky ako lopaty, ale ten, čo má hlavne srdce. A chlap, hlavne otec dokáže nie len dať jednu ráznu otcovskú, ale dokáže aj objať, pohladit, pochváliť a dokonca dokáže povedať aj prepáč. A občas si aj poplakať.

Netvrdím, že ja som to vždy dokázal, ale snažím sa a účím sa aj ja. Nie je to jednoduché. Možno som Vám často nehovoril, že Vás mám rád, že som na Vás hrdý, možno som Vás tak často neobjal, ale všetko čo som robil, som robil a robím pre Vás. Možno niektoré udalosti či riešenia neviete prehltnúť, možno Ste neboli na všetko pripravený, ale vedzte, že taký je život a tak to v živote chodí. Vôbec to nie je prechádzka ružovou záhradou. Nie vždy sa všetko dá a nie vžda sa všetko vyvíja tak ako sme si to predstavovali, alebo naplánovali prípadne tak ako sme boli zvyknutí.

Občas sme hore, občas dole. Áno, padol som aj ja na dno, našťastie to nebolo do úplnej žumpy, ale postupne sa zdvíham a narovnávam sa. Idem možno pomaly, ale istejšie, pevnejšie a hlavne vzpriamene vpred a objavujem to čo som si možno v minulosti nevšimol. Zároveň to ukazujem aj Vám a učím Vás veci, čo som Vás naučiť nestihol. Myslím si, že to tak malo byť. Bohužiaľ, chápem, nemáte z toho radosť, ale to ani ja. Ale treba to prijať. Každý a hlavne nečakaný pád býva tvrdý, bolestivý. Ale netreba sa dlho ľutovať, treba sa čo najskôr postaviť a ísť ďalej.

Nikdy nie je neskoro, ani na učenie. Človek, ak chce, tak sa učí celý život. A ako som spomínal, učí sa aj na svojich vlastných chybách. Prípadne aj na chybách iných. Nevidím do budúcnosti, ani ju neviem a nechcem predpovedať. Ale verím, že všetky zážitky a udalosti, ktoré Ste doteraz prežili, sa odrazia aj na Vašom prístupe k Vášmu ďalšiemu putovaniu. Nič sa nedeje pre nič a aj osoby, ktoré Ste stretli či ešte stretnete vo svojom živote Ste stretnúť mali alebo máte a ovplyvnia Vás, či ovplyvnili tak ako aj mňa.

Život je nádherný, treba si ho užívať. Ale nezabudnite, zostante vždy človekom!!!

OK, dalo by sa toho ešte určite hodne popísať, možno zase na budúce, keď sa mi pritrafí vlna nespavosti a zrazí sa s vlnou spisovateľskou. A odpustite mi moj pravopis, nebol som nikdy jednotkár... A snáď som Vás mojimi úvahami neuspal a nestratili Ste sa v nich - písal som to medzi druhou a piatou hodinou rannou, tak mi snáď odpustíte...

Prajem všetkým krásny a príjemný deň :-)

René Vatter

René Vatter

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Človek, otec,... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu